reklama

Dedinský učiteľ - kedysi

Na slovenskej dedine počiatku minulého storočia, ku ktorým patrili Jelšovce, boli obvykle dôležité tri osobnosti: pán farár, pán notár a pán učiteľ, môj otec bol ten tretí z nich, čo do dôležitosti pre  kultúru obce asi prvý. Výnimočne sa našiel ďalší, veľký statkár alebo podnikateľ, v mojom prípade majiteľ neďalekého  mlyna a miestnej elektrárne. Tešil sa všeobecnej úcte, keďže bol okrem iné majiteľom auta, jediného v širokom ďalekom okolí, Aerovky zvané cililink. Patril k nim môj otec, pedagóg na pravom mieste, ktorý, ako to bolo v prvej polovine minulého storočia skoro pravidlom,  vzdelával nielen svojich žiakov, ale celú obec, ako zbormajster, divadelný režisér, milovník národopisu, ale aj nadšený propagátor myšlienky družstevníctva, spoluorganizátor pozoruhodného miestneho spotrebného a úverového družstva.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Do roku 1945 pôsobil na Slovensku v prevážne maďarskej obci kedysi pomenované Jagerseg, ktorú neskoršie premenovali na Jelšovce. Po tomto roku prešiel na malú jednotriedku v pôvabnej dedinke Považia, na Modrovej. Dovoľte mi, aby som ako pamätník doby jeho pôsobenia v týchto obciach, jeho syn i žiak, dokumentoval túto dobu textom, aj dnes už historickými obrázkami. Dokladajú, akú úlohu zohrával kedysi na dedine všestranný učiteľ. 24. januára 2010 uplynulo 111 rokov od jeho narodenia.

Jagersek - Jelšovce

Môj otec Juraj Lencz (*1899, +1980) po absolvovaní učiteľského ústavu v Soproni po dvoch menších zastávkach na malých dedinských školách sa rozhodol pre odvážne výberové konanie na cirkevnej Rímsko katolíckej ľudovej škole bohatej farnosti v Jagerseku a bol úspešný. Asi zavážilo, že bol výborným organistom. Na školu v nastúpil v priebehu roku 1931, keď bol pre túto novú školu vybraný z niekoľkých uchádzačov. Pracoval tu až do roku 1945 najprv ako radový učiteľ a po odchodu jeho predchodcu, pána Somosa do dôchodku, ako riaditeľ školy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Príroda v okolí obce bola pomerne fádna, obec ležala na rovine v širokom údolí rieky Nitry. Ale práve táto rieka dodala tomuto miestu zvláštne čaro, obklopená sviežimi lužnými lesmi graciózne meandrovala medzi sviežimi lúkami a nám, mladým, zvlášť v lete poskytovala nekonečné možnosti užitia vodného živlu (písal som o nej v blogu Rieka môjho detstva). Krásne lesy boli tiež na dosah, stačilo dva-tri kilometre sviežej chôdze a ocitli sme sa na úpätí pohoria Tríbeč - Vtáčnik, iba 12 km nás delilo od pamätného mestečka, Nitry, s nezabudnuteľnými vinohradmi na Zoboru, vrchu ovinutého legendami o Pribinovi, Svätoplukovi a jeho synoch...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeho pôsobenie započalo slávnostnou vysviackou školy, bola to asi veľká udalosť, veď sa pri nej zhromaždil široký okruh príbuzenstva a priateľov rodiny, ako to dokladá snímok z tejto slávnostnej príležitosti; na rubu historickej fotografie čítame dátum 12.10.1931. Nový pán učiteľ je na obrázku na dvore novej školy zhruba v prostriedku v slávnostnom oblečení, moja mamička sa nachádza pod ním.

Obrázok blogu

Zo slávnostnej vysviacky školy

Dedinský učiteľ, ako som spomenul, bol často neúnavným organizátorom, dušou kultúrneho života obce. Ihneď po svojom nástupu založil a viedol miestny spevokol, zmiešaný zbor, ktorý s ohľadom na počet obyvateľov obce (okolo 1000) mal pozoruhodný počet členov a obdivuhodné výsledky. Historická fotografia pripomína jeho mužskú časť (otec sedí v prvom radu, druhý zľava). Žiaľ, kompletný zbor, včítane žien nemôžem dokumentovať takto uceleným obrázkom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem všeobecného repertoáru pripomeniem pašie, ktoré rok od roku odzneli v kostole na Veľkonočné sviatky (sám si v nich zaspieval part Pána Ježiša), svetské aj duchovné diela. V mojej pamäti sa zapísal nádherný štvorhlasý kánon „Chválu Ti vzdávame Bože náš..." (Glória száljon a mennybe fel...) a o niečo náročnejšia sviatočná skladba pre zmiešaný zbor, „Všetky kraje Boha zvelebujte..." ( Minden földek Istent dicsérjétek...), ktoré zazneli pri mnohých slávnostných príležitostiach a na koncertoch zboru. Nacvičil ich v maďarskej i slovenskej verzii. Pre zaujímavosť dodávam, že zmienený kánon pochádza z prvej poloviny 19. storočia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Otcov mužský zbor

Otec a jeho zbor spolupracovali s ďalšími z okolia, okrem iné z neďalekej Nitry, kde bol dirigentom vynikajúceho zboru pán Szöke, jedinečný hudobník, povolaním krajčír. Usporiadali mnoho spoločných vystúpení, na ktoré pripravili spojený program a tak sa stalo, že zmienený kánon a slávnostný zbor predviedlo naraz vyše sto účinkujúcich. Ich nádherné piesne často zazneli pri slávnostných príležitostiach na priestranstve jelšovského kulturného domu. Ďalší obrázok je zo slávnostnej akadémie, ktorú pripravili pri príležitosti životného jubilea práve otcovho predchodcu, pána Somosa. Dirigent Juraj Lencz tu ďakuje obecenstvu za odozvu na spoločné vystúpenie niekoľkých zborov, mužov, žien, mládeže i detí.

Obrázok blogu

Slávnostná akadémia

Svojho otca by som rád predstavil aj ako divadelného režiséra. Presné záznamy nemám, ale každý rok jeho pôsobenia v Jagerseku znamenal pri najmenšom jednu divadelnú hru. Námety boli rôznorodé, mnohokrát s ľudovou tematikou, hry, v ktorých bolo možné predviesť i nádherné, zvlášť pútavé ženské ľudové kroje tejto oblasti. Ak sa nemýlim, nasledujúci obrázok je z obľúbenej hry so spevmi Bohatier Jánoš (Pongrác Kacsoh: János vitéz), ktorá je stále na programu predných maďarských divadiel (režisér na obrázku postáva skromne na pravej strane). Bola napísaná na motívy baladického príbehu o veľkej láske Jánoša a Ildikó podľa Sándora Petöfiho. Všimnite si krásny nitriansky kroj, ktoré majú dámy na obrázku.

Obrázok blogu

Otcov herecký súbor - nitriansky kroj

Nechýbali veselohry, ani hry s náboženskou tematikou, mnohokrát zamerané na vážne sociálne problémy dediny, ako alkoholizmus (v jednej z nich som si aj osobne zahral ako malý chlapčisko). V čerstvej pamäti mám krásne národopisné pásmo zamerané na svadobné zvyky v okolí Nitry, s ktorým bol jeho súbor pozvaný dokonca do Slovenského národného divadla. Aj na tomto vystúpení som bol osobne prítomný.

Modrová

Školský rok 1945 otec zahájil v novom pôsobisku, na Modrovej, malej pôvabnej dedinke v oblasti Považského Inovca. Bola to dedinka „pánu bohu za chrbtom", v krásnom prírodnom prostredí, chudobná práve tak ako jej škola. Ale o čo bola obec chudobnejšia, o to boli jej obyvatelia láskavejší, pozornejší, lepší.

Elektrina do obce ešte nedorazila, verejnú dopravu obstarával rozheganý, tak trochu múzejný autobus, ktorý tuším dvakrát denne absolvoval trasu Piešťany - Modrová (možno konečnou bola Nová Lehota). Často sme však dávali prednosť inému spôsobu dopravy: vlakom do Hornej Stredy, odtiaľ pešo k Váhu, kde nás čakala nezabudnuteľná kompa (prievoz) a po romantickej plavbe cez rieku opäť pešo, cez ďalšiu malú obec, Modrovku.

Miestna škola bola jednotriedka, triedu pristavali k staručkému rodinnému domčeku s malou kuchynkou, komorou a jedinou malou izbou s nizučkým trámovým stropom, ku ktorému však okrem triedy pristavali aj jednu pomerne priestornú izbu. To bol učiteľský byt môjho otca po niekoľko rokov. Jednotriedka kládla na svojho učiteľa zvláštne požiadavky, v jedinej triede sedelo päť postupných ročníkov, ktoré otec musel postupne učiť, zamestnávať, skúšať. Nikdy si nesťažoval, mal svojich malých žiačikov rád.

Modrová má dnes svoje webové stránky a na nich, v poznámkach o kultúrnom živote som si s potešením prečítal nasledujúce riadky (až na pravopisnú chybu v mene môjho otca) : „V období po 2. sv. vojne mali veľký úspech predstavenia, ktoré so školskou mládežou nacvičili riaditeľ školy Juraj Lencz, a učitelka Elena Jedenástiková. V r.1949 sa predstavili obyvateľom Modrovej divadelnou hrou Ferka Urbánka Krutohlavci a v máji 1950 Kukučínovou hrou Bacúchovie dvor."

Jednu z hier, ktoré nacvičil, pripomína fotografia z môjho archívu. Jej zadná strana napovedá, že inscenácia sa menovala Vohľady, na snímku sú hlavné predstaviteľky v nádhernom piešťanskom kroji, krásavica v mužskom kroji sa volala Lojzka a pracovala v miestnom hostinci. Pôvodne hostinec jej rodine patril, pre obec bolo dôležité, že za hostinskou miestnosťou bol menší sál s malým javiskom, ktoré múdry hostinský vybudoval; slúžil kultúrnym potrebám malej obce.

Obrázok blogu

Uliša a Lojzka v inscenácii Vohľady - piešťansky kroj

Ako hovoria i poznámky na webu, k určitým dňom v roku sa viazali viaceré zvyky. Na fašiangy chodieval po dedine maškarný sprievod. Chlapci, ktorí sa so sprievodom zastavovali u jednotlivých domov, niesli dlhé drevené šable, miestni ako odmenu za ich pozornosť na ne napichovali kusy slaniny alebo údeného, alebo povesili klobásky. Z výsledku nezabudli pohostiť ani svojho učiteľa.

Obrázok blogu

Otcov divadelný súbor r. 1949 - pálenie Moreny

V dávnejších časoch sa udržiaval jarný zvyk pálenia Moreny, čo bolo záležitosťou dievčat. Otec s miestnou mládežou tento zvyk obnovil, s divadelným súborom naštudoval pásmo priliehavých pesničiek a veršovaniek a starodávnu slávnosť si mohla dedina pripomenúť. Na snímku je modrovský súbor roku 1949 so svojim režisérom, ako vidno s Morenou.

Záverom

Modrová nebola konečnou stanicou môjho otca, môjho učiteľa. Svoju kariéru ukončil na Starej Turej, najprv na kopaniciach, na Súši a potom na pomerne veľkej škole priamo v meste. Nebolo to iba jeho vekom, ale rozvíjajúce sa mesto malo celkom iné formy a iné prostriedky pre organizáciu kultúrneho života, posledné roky otcovho života sa už pohybovali iným smerom a hlavne sa tešil z krásnej prírody okolitej krajiny.

Rád by som ešte niečo dodal. Hudba, ľudová i cirkevná patrila k životu môjho otca. V ušiach mi dosiaľ znejú melódie, o ktorých som sa zmienil, ktoré zazneli pri mnohých slávnostných príležitostiach a na koncertoch jeho zboru. Pokúsil som sa, ale bez úspechu, nájsť zbor, ktorý by ich naštudoval. Aby som si ho pripomenul, obe skladby som naprogramoval pre „virtuálnych speváčikov", výsledok je veľmi vzdialený od skutočného zborového spevu, ale povahu týchto skladieb predsa len naznačuje. Môžete si ich vypočuť na adresách Slavnostní sbor.mp3 (995,6 kB) a Kánon.mp3 (671 kB) .

Imrich Lencz

Imrich Lencz

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mladé roky som prežil na Slovensku, aspoň takto sa chcem po skoro 60 rokoch vracať do miest a k udalostiam, ktoré ma sčasti formovali, pokračovať potulkami životom. A keďže celý môj život bol spojený s energetikou, dovolím si niečo poznámok i z tejto oblasti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu